Pasoliniho telo sa našlo polonahé na mieste zvanom Ostia (obeť). Z jeho vraždy vtedy obvinili maloletého chlapca, ktorý si odsedel vo väzení 30 rokov. Bol prepustený len nedávno a prípad bol znovu otvorený. Pasoliniho vražda zostáva teda naďalej nevyjasnená.
Zigainovej odvážnej teórii nahráva mnoho faktov: Pasoliniho záujem o mýty, motív dobrovoľnej smrti, ktorá má zmysel (Médea alebo Jan z Bestia da stile, smrť Ježiša na kríži je v konečnom dôsledku tiež dobrovoľnou smrťou), citáty, ktoré používa (Ježišovo podobenstvo o zrne, ktoré ak padne do zeme, čiže zomrie, prinesie mnoho úžitku), je tu tiež smrť jeho mladšieho brata, kvôli ktorej cíti vinu.
Podobnosť Pasoliniho smrti so smrťou hrdinu jeho divadelnej hry Beštia štýlu (alebo Zviera štýlu) básnika Jana (mimochodom postavy inšpirovanej činom českého študenta Jána Palacha so smrteľnými následkami) je naozaj nápadná. Ten na niektorom mieste divadelnej hry hovorí o tom, že na protest proti spoločenským konvenciám chce zomrieť v deň cirkevného sviatku „s obnaženým penisom, nohavicami postriekanými bielym semenom, v obilí poliatom krvavočervenou tekutionou“. Pasolini skutočne zomiera počas cirkevného sviatku (v noci na 2. novembra 1975), údajne za podobných okolností ako Jan, navyše na mieste zvanom Obeť.
Keď v básni Una disperata vitalità (Zúrivá vitalita) píše, že zomrie vo verši, oznamuje nám, že jeho smrť bude súčasťou jeho umeleckého diela. Táto koncepcia v umení nie je ojedinelá, ako príklad podobnej koncepcie by som chcel uviesť smrť amerického akčného umelca holandského pôvodu Bas Jan Adera, ktorý v sedemdesiatych rokoch zomrel počas realizácie svojho kusu In search of miraculous (Hľadanie zázraku). Presnejšie – zmizol, pretože jeho telo sa nikdy nenašlo. Ader sa chcel celkom sám preplaviť na malej plachetnici z Kalifornie do Holandska. Po niekoľkých mesiacoch bola objavená iba jeho loď. S teóriou smrti ako umeleckej koncepcie (keď Ader zmizne pri hľadaní zázraku, jeho smrť, ak predpokladáme, že zomrel, je zázrakom, ktorý ohlasuje v názve diela a ako taká, je súčasťou jeho umeleckého jazyka, smrť/zmiznutie sa stáva umeleckým dielom) prišli samozrejme teoretici umenia. Aderovi pozostalí popreli, že by umelec mohol usilovať o vlastnú smrť, navyše bolo známe, že je dobrým moreplavcom.
Berme však len samotnú teóriu, ktorá je určite zaujímavá. Aderova smrť, v prípade, že by ju zámerne začlenil do svojho diela, by bola potvrdením existencie zázraku a teda naplnením diela (s názvom Hľadanie zázraku).
Zigaina sa vo svojom texte o Pasolinim snaží dokázať, že Pasoliniho smrť bola realizáciou mýtu (Pasolini si vybral miesto a čas, čo Zigaina na niektorých miestach svojho textu dokazuje možno až úsmevným spôsobom, navyše svoju smrť prorocky ohlasoval – či už v Beštii štýlu, Zúrivej vitalite alebo v iných dielach, ktoré Zigaina cituje). Je tu teda istá podobnosť medzi oboma umelcami a jazykom, ktorý používajú, zásadný rozdiel je však v charaktere ich diela a v tom, čím sa vďaka jazyku, ktorý používajú, ich dielo stáva. Ak vezmeme do úvahy, že súčasťou Zigainovej argumentácie je fakt, že Pasolini svoju smrť dlho pripravoval a systematicky ohlasoval vo svojom diele, pričom však musel dbať na to, aby nebol odhalený, pretože potom by nemohlo dôjsť k realizácii mýtu, a za tým účelom si vytvoril vlastný kryptický jazyk, Pasoliniho dielo by muselo byť až do jeho smrti iba systémom kódov a kľúčov, ktorému dá zmysel a hĺbku až jeho smrť. Autor by sa tak dobrovoľne vzdal komunikácie s divákmi a čitateľmi jeho diela za svojho života, a v časovom úseku, odkedy začal prorokovať vlastnú smrť až po jej uskutočnenie, jeho dielo v podstate nemohlo mať žiadny zmysel, mohlo byť len umeleckým celkom budovaným s chladnokrvnou precíznosťou (čo rozhodne nie je nezaujímavý moment v Zigainovej teórii, hoci Zigaina si to neuvedomuje – myslím práve ten úsek, v ktorom je/bolo Pasoliniho dielo niečím iným, než je teraz, po jeho smrti, existencia časového úseku v živote umeleckého diela, v ktorom sa správa celkom inak, než po jeho uplynutí spôsobuje, že v spomínanom úseku v podstate ani nemôže byť chápané ako umelecké dielo).
Čím teda bolo v tom časovom úseku Pasoliniho umelecké dielo a s kým vlastne komunikovalo? Nekomunikovalo s nikým. Dostávame sa však k veľmi dôležitej a fascinujúcej časti Zigainovej argumentácie: ak Pasolini v snahe o realizáciu mýtu upravil svoje dielo tak, aby sa kľúčom k nemu stala jeho smrť, vďaka čomu nemohlo komunikovať s čitateľmi/divákmi v čase Pasoliniho života, potom je jeho dielo tým, prostredníctvom čoho Pasolini komunikuje s čitateľmi/divákmi zo záhrobia, čím sa mýtus bezvýhradne napĺňa, pretože táto komunikácia je fakticky Pasoliniho zmŕtvychvstaním. (Rozdiel medzi Pasolinim a Aderom je v umeleckej forme, ktorá je predpokladom prítomnosti umeleckého diela. Ader nezanechal nič, prostredníctvom čoho by mohol komunikovať zo záhrobia – zázrakom bolo jeho zmiznutie/smrť. Zázrakom a naplnením mýtu v Pasoliniho prípade je práve komunikácia zo záhrobia alebo zmŕtvychvstanie.) Ak sa stotožníme s Zigainom, Pasoliniho smrť ako aj jeho život, Pasolini sám, je dokonale včlenený do svojho diela, zomiera vo verši, ako to ohlasoval v Zúrivej vitalite a zároveň vstáva z mŕtvych ako Kristus s jeho podobenstvom o zrnku obilia. V tom spočíva jeho novosť, modernosť vychádzajúca z podstaty starého mýtu a revolučnosť jeho koncepcie.
V kontexte Pasoliniho tvorby by Pasoliniho smrť mohla mať naozaj také miesto, ako sa to snaží dokázať Giuseppe Zigaina a ja mám chuť mu uveriť. Zigaina vníma Pasoliniho ako umelca, ktorý uvažuje nad svojím miestom v spoločnosti a nad odkazom a významom svojho diela. V tejto súvislosti otvára hneď niekoľko zaujímavých a silných tém (téma pochopenia významu umelcovho diela alebo pochopenia umeleckého diela vôbec a téma jeho osudu po smrti autora je v tomto texte iba naznačená, Zigaina ju ako znalec Pasoliniho diela, ktorým ja nie som, aj prostredníctvom citátov z Pasoliniho vyhlásení v tlači, predostiera omnoho širšie a koncepcia smrti ako lingvistického systému nie je jeho jediným prínosom do teórie umenia), čím významne posilňuje svoju arguemntáciu. Nemôžem však uveriť, že by niekto mohol naplánovať svoju vraždu, že by sa umelec, podstatou práce ktorého je práve komunikácia, vzdal možnosti komunikovať a v neposlednom rade si neviem predstaviť umelca, ktorého by nezaujímalo ako dopadne jeho dielo, pretože Pasolini zomrel v čase, keď pracoval na strihaní filmu Saló alebo 120 dní Sodomy.
Nakoniec nám ostávajú 2 možnosti: buď má Zigaina pravdu a potom ho musíme považovať za génia rovnako ako Pasoliniho, alebo sa mýli, čo však na veci nič nemení.
18. 3. 2006
Komentáre