nadleehi a iné

Mohlo by sa zdať, že film V koži Johna Malkowicha je o intersexualite, ale nie je, resp. je aj o nej, ja by som ale radšej hovoril o interpersonalite alebo transpersonalite. Manželia, ktorých zväzok akosi prestal mať zmysel zatúžia po tej istej žene. Zaľúbia sa. Ženu, do ktorej sa zaľúbili, ale nezaujíma láska, len zmyslový pôžitok. John Malkowich ju zaujíma len vtedy, keď je v jeho koži žena zo spomínaného manželského páru. Týmto dvom ženám sa prostredníctvom Johna M. podarí spolu splodiť dieťa. Medzitým sa však do kože Johna M. (ďalej len J. M.) dostane manžel a žena, s ktoru čaká jeho manželka dieťa, zrazu zistí, že s ním sa jej to páči viac ako s ňou. Manžel – bábkár a bábkoherec (veľmi dobrý) ovládne telo J. M. Je sám sebou, aj nie je, hlavne však môže byťso ženou, ktorú miluje. Ten film nakoniec nie je ani tak o túžbe byť niekým iným ako o túžbe byť S niekým iným. Je o tom, že kvôli tomu, aby sme mohli byť s osobou, ktorá nás odmieta, sme ochotní vzdať sa vlastnej identity, svojej tváre a celého doterajšieho života. A je tiež o tom, že v skutočnosti nemôžeme nikoho ovládať, že sme to práve my, kto je ovládaný vášňami a toto odhodenie vlastnej identity je vlastne pokusom o vrátenie zmyslu životu a odmietnutím smrti (vo filme sú postavy, ktoré nezomierajú, pretože objavili portál, ktorý im umožňuje vstúpiť do tela hostiteľa, v ktorom ich život ďalej pokračuje). Dalo by sa povedať, že je to pritakanie životu. Ale tým film nekončí. Muž, ktorý vďaka tomu, že je v koži J. M. aj vďaka manželke, s ktorou vychováva dieťa (ktoré má jeho manželka od jeho predchádzajúcej manželky) urobí závratnú kariéru bábkoherca, je nakoniec prinútený telo J. M. opustiť. Zároveň ho opúšťa súčasná manželka a odchádza za jeho predchádzajúcou manželkou, pretože si uvedomí, že ju miluje. Takže chvíľu sa zdá, že veciam treba predsa len nechať prirodzenú cestu, vtip je však v tom, že vášeň pokračuje v trojuholníku, pretože muž sa v závere presťahuje do tela malého dievčatka, ktoré spolu splodili a vychovávajú obe jeho manželky. Je zvláštne, že keď sa vám niekto páči, ste schopní poprieť sami seba až do krajnosti. Je to niečo ako rozpad osobnosti. Vytvoríte si úžasnú závislosť aj napriek tomu, že vás ten druhý odmieta – čo môže byť niekedy dokonca stimulom – vybudujete si okolo neho celý nekonečný vesmír, v ktorom sa úplne strácate. Nie ste ničím iným, než vôľou byť s ním, byť v jeho blízkosti, vôľou byť napájaní každým jeho gestom a každým jeho pohybom, ktoré vám pripadajú posvätné. Je to trochu ako keď chcete mať nejakú vec, ale nemôžete a aj napriek tomu, že ste ju nikdy predtým nemali a neviete aké to je mať ju, sa budete trápiť ako keby ste ju mali a potom o ňu prišli. Spravíte všetko, podstúpite veci, ktoré by ste za normálnych okolností nikdy nepodstúpili, len aby ste boli s tou osobou, ste ochotní podriadiť sa do miery, ktorá vôbec nie je vlastná vašej povahe. A potom, jedného dňa si začnete uvedomovať, že ste stratili sami seba. Že musíte niečo spraviť, aby ste znovu nadobudli kontrolu nad svojím správaním a aby sa vám vrátila súdnosť. Rozum si navykol postupovať spôsobom „čo by na to povedal on / ona?“ alebo „toto sa mu / jej bude určite páčiť, týmto ho / ju určite zaujmem“. Myslím, že ten film je hlavne o tom. Venované Z. S.

Nadleehi je slovo v niektorom z jazykov pôvodných severoamerických kmeňov. Je to pojem, ktorým označovali osoby s inou, než hetero sexualitou. V prírodných kultúrach boli takéto osoby považované za niečo ako posvätné, verilo sa, že majú priamy vzťah k božstvu alebo stvoriteľovi (ktorého chápanie bolo u nich samozrejme celkom iné ako u nás), keďže sa u nich prejavili obe podstaty alebo princípy - mužský aj ženský. Americkí kolonizátori neskôr začali týchto ľudí označovať strešným pojmom "berdache" (čítaj bæ:dači), čo už bol však hanlivý výraz, pretože v kresťanskej Európe pochopiteľne neboli akceptované žiadne prejavy transsexuality alebo "cross-dress" a podobne. Z toho je teda jasné, aký mali k týmto ľuďom vzťah (v súčasnosti sa o nich hovorí ako o "two-spirited" ľuďoch, čiže, voľne preložené, ľuďoch obdarených dvomi duchmi). Pôvodné americké prírodné kultúry prejavovali týmto "two-spirited" ľuďom úctu. Chápanie sexuality bolo neohraničené, páry mohli byť ľubovoľne kombinované. Rodičia si všímali dieťa od útleho veku. Ak sa vyskytol chlapec, ktorý prejavoval sklony k ženským prácam, podporovalo ho v tom celé spoločenstvo. Súčasťou rituálu pre vstup do dospelosti bolo aj prijatie nového mena, ktoré malo osobu charakterizovať a prijatie identity, či už mužskej, ženskej alebo akejsi zmiešanej. Ak žili v manželskom zväzku dvaja muži, súčasťou ich života boli rituály, v ktorých jeden z partnerov (z nášho pohľadu) predstieral menštruáciu, tým, že si drievkom alebo ostrým predmetom škriabal vnútorné strany stehien, až, kým mu nezačali krvácať, predstieral tehotenstvo a pôrodné bolesti alebo bolesti pri potrate, ktoré si vyvolal nejakými bylinkami a pod. Keď takíto ľudia žili sami, hovorilo sa o nich, že žijú s bohmi. Ženy s mužskou identitou mohli byť dobré bojovníčky, muži so ženskou identitou zase dobrí remeselníci, ktorých výrobky sa veľmi cenili práve preto, že ich vyrobili "two spirited" ľudia.